Životopis Márie Montessori

Maria Montessori sa narodila roku 1870 v talianskom mestečku Chiaravalle. Ako dieťa vyrastala na dedine. Bola všestrannou  pedagogičkou, lekárkou, filozofkou a vedkyňou. V roku 1896 bola ako prvá žena v Taliansku promovaná za doktorku medicíny. V tom istom roku vystúpila na ženskom kongrese v Berlíne ako sociálne angažovaná akademička. Zaujímala sa o problematiku ženskej emancipácie a jej prejavy sú aj teraz stále v popredí záujmu ženských hnutí. Popritom vykonávala vlastnú lekársku prax, sporadicky vypomáhala v detskej a ženskej nemocnici a robila výskum na psychiatrickej klinike. Vedomosti a skúsenosti, ktoré M. Montessori získala pri práci s postihnutými deťmi, ju viedli k tomu, že začala znovu študovať, tentoraz antropológiu, aby mohla výchovné a vzdelávacie procesy uplatniť u normálne sa rozvíjajúcich zdravých detí.

V roku 1898 sa M. Montessori zúčastnila na pedagogickom kongrese v Turíne, kde vo svojom referáte zhrnula všetky svoje poznatky z oblasti pedagogiky a psychiatrie. Zdôrazňovala, že je lepšie pre spoločnosť predchádzať problémom, ako zmierňovať ich dôsledky. Zistila, že vtedajší systém účinne blokuje až ničí prirodzené schopnosti detí. Uvedomila si potrebu nového prístupu a podmienok výchovy a vzdelávania detí.

Po skončení štúdia začala v roku 1904 Mária Montessori prednášať na rímskej univerzite pedagogickú antropológiu. Zistila, že dieťa nie je malý dospelý, ale človek s vlastnou osobnosťou, ktorý žije podľa vlastných zákonov. Vývoj dieťaťa rozdelila na fázy, resp. senzitívne obdobia, počas ktorých sa utvára štruktúra detského mozgu. V týchto obdobiach je  mozog pripravený na zdokonaľovanie určitých špecifických činností, ktoré sa dieťa v tomto období učí ľahšie ako kedykoľvek predtým a potom – bez námahy, automaticky. Na tomto princípe sa zo zraniteľného novorodenca v priebehu jedného roka stane komunikujúca, motoricky schopná bytosť, ktorá vie vyjadriť aj uskutočniť to, čo chce, bez toho, aby ho niekto učil sedieť, chodiť, rozprávať. Dieťa sa v priebehu roka toto všetko naučí automaticky odpozorovaním z prostredia len preto, že v tomto období sú na to vnútorne nastavené všetky jeho systémy. Dospelý človek by v porovnateľnom časovom období takúto premenu nikdy nedokázal.

Ďalšie myšlienky v jej pedagogickom výskume boli ovplyvnené nielen hlbokým vzdelaním, ale aj praktickými skúsenosťami z každodennej práce s deťmi a z pozorovania ich činnosti a reakcií na podnety.

Roku 1909 vyšla jej prvá kniha, ktorú ešte pred 1. svetovou vojnou snažila propagovať aj v zahraničí. Snažila sa položiť základy rozsiahlej pedagogickej reformy v školách.

6. 1. 1907 bola otvorená prvá materská škola Casa dei Bambini (Dom detí) v rímskej štvrti San Lorenzo pre asi 20 detí vo veku 2 – 6 rokov zo sociálne slabších vrstiev. M. Montessori využila ponuku riaditeľa rímskej stavebnej spoločnosti, ktorý jej ponúkol, aby v nových nájomných domoch zriadila detské útulky pre bezprizorné deti pracujúcich rodičov.
Ponúkla deťom činnosti z praktického života (starostlivosť o seba, starostlivosť o okolie, jednoduché cvičenia na rozvoj jemnej motoriky) a aktivity so senzorickými materiálom. Výsledky boli prekvapivé aj pre samotnú M. Montessori. S deťmi, ktoré navštevovali zariadenie, sa stala zázračná premena: deti predtým mrzuté, apatické alebo rebelantské, neposlušné a deštruktívne sa po nejakom čase upokojili, začali sa zaujímať o ponúkanú činnosť, hračky postupne strácali pre ne príťažlivosť. S nezvyčajným zaujatím opakovali činnosť niekoľkokrát za sebou, potom pomôcku odniesli na miesto. Ako sa prehlbovala ich sústredenosť, začalo sa meniť aj ich sociálne správanie, boli družné a priateľsky naladené. Rozvíjala sa ich osobnosť, začali prejavovať mimoriadne chápanie, aktivitu, trpezlivosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, sebadôveru, boli šťastné a pokojné. Nebolo to však „učenie“, čo spôsobilo takú zmenu. V prostredí, v ktorom sa slobodne rozvíjal ich duch, začali sa prejavovať ich prirodzené vlastnosti. Maria Montessori objavila, že „edukácia nie je niečo, čo robí učiteľ, ale je to prirodzený proces, ktorý sa spontánne rozvíja v každej ľudskej bytosti. Dieťa sa neučí počúvaním učiteľa, ale prostredníctvom vlastnej skúsenosti.“ Výsledky experimentu v prvom Dome detí vyvolali rozruch a spôsobili revolučné zmeny v postoji k dieťaťu a v názoroch na výchovu a vzdelávanie. Niekoľko mesiacov po otvorení Domu detí začali prichádzať návštevy z celého sveta, aby sa na vlastné oči presvedčili o úspechoch Dr. Montessori.

Na základe tohto a predchádzajúcich objavov a zistení, ktoré overovala v praxi, vypracovala Mária Montessori tzv. Montessori pedagogickú metodiku, ktorá pomocou špeciálnych učebných pomôcok a vytvorením vhodného prostredia podporuje prirodzený záujem dieťaťa, pomáha mu zafixovať si správne pracovné návyky a vytvárať svoj vlastný úsudok.

V roku 1911 sa M. Montessori vzdala lekárskej praxe a venovala sa výlučne šíreniu svojej výchovno-vzdelávacej metódy, ktorá bola zavedená v talianskych a švajčiarskych národných školách, neskôr sa praktizovala v anglických a argentínskych školách. V Paríži, New Yorku a Bostone boli otvorené modelové školy s Montessori pedagogikou.

Maria Montessori v roku 1912 usporiadala v Ríme 1. medzinárodný vzdelávací kurz pre učiteľov a vychovávateľov. Zastávala názor (a výsledky praxe v týchto typoch škôl to potvrdzujú), že okrem štúdia je základným predpokladom na vykonávanie učiteľského povolania vlastná príprava a sebapoznanie.

V roku 1913 uskutočnila svoju prvú cestu do USA, kde s veľkým úspechom prednášala o princípoch svojho výchovno-vzdelávacieho systému. O dva roky neskôr tam s veľkým úspechom otvorila modelovú triedu s Montessori vyučovaním.

Medzitým vypracovala a prakticky overila svoju pedagogiku pre 6- až 12-ročné deti. V roku 1916 sa na pozvanie španielskej vlády presťahovala do Barcelony, aby tam otvorila pedagogický výskumný inštitút. Chcela, aby jej pedagogické idey využili pre dobro všetkých detí na tomto svete. Jej názory sú preto založené na tom, že človek sa vyvíja nezávisle od kultúrnych, náboženských a sociálnych podmienok. V priebehu jej ďalšieho 20-ročného pôsobenia bolo otvorených množstvo materských a základných škôl s Montessori systémom vzdelávania (asi 200).

V roku 1929 spolu so synom založila Medzinárodnú asociáciu Montessori (AMI) s cieľom zachovania integrity svojej celoživotnej práce a zabezpečenia jej pokračovania aj po svojej smrti. Popredné osobnosti vtedajšej doby s ňou sympatizovali a niektorí sa stali jej pokračovateľmi. Úlohou AMI je nielen organizovanie kurzov, ale aj prepojenie rôznych Montessori škôl na celom svete,

V pokročilom veku, ale plná optimizmu a sily, opustila M. Montessori v roku 1939 Európu a odišla spolu so synom do Indie, kde ju zastihol začiatok vojny. Počas 2. svetovej vojny bola výchova k slobodnému mysleniu neprijateľná, a tak boli všetky inštitúcie v Európe zatvorené a literatúra spálená. V Indii v tomto období  M. Montessori uskutočnila 16 vzdelávacích kurzov a vypracovala základy výchovy a vzdelávania pre deti mladšie ako 2,5 roka.

V roku 1950, keď sa vrátila natrvalo do Európy po 2. svetovej vojne, musela svoje učenie od základov znovu stavať. Ale teraz jej už pomáhali jej vlastní bývalí študenti pedagógovia, ktorí počas vojny emigrovali a po jej skončení sa vracali naspäť do Európy. Takisto americkí učitelia, ktorí odovzdávali svoje skúsenosti a nové vedomosti získané práve v období vojny, keď sa v Amerike tento pedagogický smer ďalej úspešne rozvíjal. V roku 1950 bola v ankete newyorských Times označená za najpozoruhodnejšiu ženu prvej polovice 20. storočia. V rokoch 1949, 1950 a 1951 bola za svoju celoživotnú usilovnú a humanisticky orientovanú prácu nominovaná na Nobelovu cenu mieru.

Po jej smrti v roku 1952 prebral úlohu riaditeľa a koordinátora aktivít AMI jej syn Mario s cieľom zaistiť integritu Montessori hnutia v krajinách, kde je aktívne, prostredníctvom uznania (pod záštitou AMI) iba takých Montessori škôl a vzdelávacích kurzov, ktoré presne interpretujú ducha a prax Montessori princípov.

V súčasnosti rozvíja teórie M. Montessori jej vnučka Renaldine Montessori. Sprevádzala svoju babičku na cestách v Španielsku, USA i v Holandsku, kde sledovala jej prednášky. Od roku 1968 pracovala ako asistentka svojho otca (Mario Montessori) v Montessori zariadeniach. Neskôr sa stala docentkou vo vzdelávacom centre v Toronte. Vyučuje v Montessori kurzoch, ktoré organizuje AMI.

Hlavné myšlienky Montessori pedagogiky:

Dieťa je tvorcom seba samého

Aj keď sa vyvíja v kontakte s prostredím, z ktorého čerpá podnety, ovplyvňujú ho ľudia z blízkeho okolia, napriek tomu iba ono samo určuje, ktoré podnety, akým spôsobom a kedy ovplyvnia jeho konanie.

Pomôž mi, aby som to dokázal sám/sama

Táto prosba, s ktorou sa malé dievča obrátilo na Máriu Montessori, sa stala hlavným krédom jej pedagogiky. Úlohou dospelých je to, aby dieťa vlastnými silami a svojím tempom získavalo nové vedomosti a zručnosti a aby vyrastalo do sveta, ktorý ho obklopuje.

Ruka je nástrojom ducha. Práca rukou je základom pochopenia vecí, javov, rozvoja myslenia a reči.

Dôraz sa kladie na spojenie telesnej a duševnej aktivity. Je potrebné vychádzať z konkrétneho poznania a manipulácie s vecami.

Rešpektovanie senzitívnych (citlivých) období

Obdobie, v ktorom je dieťa osobitne citlivé a akoby pripravené na získavanie určitých zručností. Ak sa takéto obdobie nevyužije, senzitivita zaniká.

Slobodná voľba práce

Dieťa samo rozhoduje, čo bude robiť, s kým bude pracovať a ako dlho bude pracovať.

Pripravené prostredie

Pracovné miesto, pomôcky, predmety na manipuláciu je potrebné usporiadať tak, aby umožňovali osvojenie nových poznatkov samostatne, bez vonkajšej pomoci.

Polarizácia pozornosti

Dieťa je schopné sústrediť sa intenzívne a dlhodobo na prácu, ktorá ho zaujme. Polarizácia pozornosti je základom učenia.

Celostné učenie

Vzájomné pôsobenie telesnej a duševnej aktivity sa musí premietať aj do procesu učenia.

Vzdelávací systém Márie Montessori vychádza z potrieb dieťaťa, učí ho rozvíjať jeho prirodzené schopnosti a zmyslové vnímanie. Je výsledkom dlhoročného hľadania a overovania metód vzdelávania malých detí v predškolských zariadeniach, v školách, ale aj v rodinách. Upozorňuje rodičov na závažnosť ich poslania. Spolupráca medzi škôlkou, školou a rodinou by mala viesť k podporovaniu individuality dieťaťa a jeho práv. Láskyplným a rešpektujúcim prístupom k dieťaťu môžu kladne ovplyvniť život celej spoločnosti.

„Ľudská osobnosť, nie výchovná metóda, musí byť braná do úvahy.“